Každá spoločnosť je vystavaná okolo svojho centrálneho civilizačného príbehu, na základe ktorého si tvorí chápanie toho, kým ako ľudské bytosti sme, čo je skutočné, čo je možné, prečo sme tu, ako sa rodí zmena, čo je dôležité, ako žiť život, ako sa svet stal tým, čím je a aká budúcnosť by nás mohla čakať. Podstatou civilizačného príbehu, na ktorom stojí naša moderná spoločnosť je skúsenosť oddeleného Ja zasadeného v “cudzom” svete, v ktorom si všetky typy bytia navzájom nevyhnutne konkurujú, pretože viac pre jedného  znamená menej pre druhého. Vesmír samotný je tvorený výhradne atómami a prázdnom a nedisponuje žiadnu z osobných vlastností, ktorými sa ako ľudské bytosti vyznačujeme: inteligencia, zmysel, schopnosť vnímať, vyšší zámer a vedomie. Napriek tomu, že táto perspektíva so sebou priniesla nebývalú autonómiu ľudského subjektu a jeho emancipáciu zo všetkých tradičných štruktúr i z prírodného prostredia, výsledkom dlhodobého zotrvávania v nej je patologický systém a videnie sveta, ktoré nás znecitlivujú a zároveň sú na našej necitlivosti závislé. Stále zásadnejšie systémové problémy a všeobecný nárast drogovej závislosti, sebevrážd, existenciálnej tiesne atd., to všetko sú prejavy kolektívnej straty duše.